Edko medzi papiermi

Keď sedeli vedľa seba na poličke, vyzerali ako jeden. Toaletné papiere, uložené v kúpeľni ako vojaci na stráži – rovnako vysokí, rovnako širokí, s rovnakým odtieňom tváre a na nej ten istý vážny výraz. Preto si asi viete predstaviť to pohoršenie, keď im jedného dňa pribudol nový spoločník. Volal sa Edko a od všetkých sa líšil už na prvý pohľad.

„A prečo si taký dlhý?“ pýtali sa ostatné papiere a Edkovi bolo smutno, že sa od nich takto líši.

„Prečo máš inú farbu, než my?“ pýtali sa ho a Edko im nevedel odpovedať. Po každej otázke sa len zasunul hlbšie na poličku a pýtal sa sám seba, prečo akurát on musí vyzerať inak, než všetci naokolo.

Keď vzali Edka z poličky a umiestnili na držiak pri toalete, bol vlastne rád. Konečne nebude musieť odpovedať na tie isté otázky, po pár dňoch skončí v koši a v budúcom živote sa narodí ako niekto lepší. Niekto, kto nebude vytŕčať a nebude ostatným na výsmech. Vtom sa však začali diať veci, ktoré nikto nečakal.

Zatiaľ čo papiere pred ním prežili na držiaku sotva dva dni, Edkovi aj na tretí deň zostávalo ešte dosť útržkov. Tie isté papiere z poličky, ktoré sa mu ešte včera vysmievali, len nechápavo krútili očami na svojich vážnych tvárach. 

„Možno, že byť dlhší, je vlastne lepšie,“ povedal jeden a ostatné len zahanbene prikývli.

To nebolo všetko. K Edkovi sa krajšie správali aj ľudia, ktorí vchádzali na toaletu. Útržky si brali opatrnejšie, skúmali ich v rukách a nadchýňali sa ich farbou, ktorá im pripomínala prírodu. A keď už na Edkovi nezostal ani jeden útržok papiera, dali si záležať, aby ho namiesto koša hodili do kompostu, kde zažije ešte oveľa viac dobrodružstiev.

A tak toaletné papiere na poličke pochopili odvekú pravdu – že súdiť podľa toho, ako niekto vyzerá, sa nemá. Nielen, že je to neslušné, ale častokrát vás to aj dobehne. Presne tak, ako toaletné papiere na poličke. Pre ne sa Edko zo škaredého príbuzného stal za niekoľko dní hrdinom. Odvtedy každý papier na otázku, ako by sa chcel volať, odpovedá rozhodne: Edko.

Späť