O neposlušnom vojačikovi

„Ľavá, pravá, ľavá, pravá, ľavá, pravá…!“ kričal veliteľ na svoju armádu, keď nacvičovali pochod na panstve kráľa Obrúska II. Ťažké topánky jednohlasne bubnovali o zem. Vonku síce snežilo, no kým chumáčiky stihli dopadnúť na kamennú dlažbu, roztopili sa. Neboli tak prekážkou vo vojenskej symfónii. Každý vojak bol iný. Jeden mal pehy, druhý šušlal, tretiemu chýbal jeden zub. O tom v štvrtom rade sa hovorilo, že má jedno ucho väčšie ako druhé. Keď boli spolu, predsa vyzerali všetci rovnako.

Vojačik, o ktorom ti chcem porozprávať, stál v piatom rade naľavo. Kúsok od toho ryšavého. Nie ten! Vedľa neho, aha! Vždy, keď generál vydal rozkaz, robil všetko naopak.

„Vpravó v bok!“ zahučal generál.

Išiel doľava.

„Vľavó v bok!“ zahučal generál.

Išiel doprava.

„Pózor!“ precedil popod fúzy. Všetci mali zamrznúť s vyrovnaným chrbtom a vzpriamenou pravačkou pri čele.

Vojačik uvoľnil brucho do veľkej bubliny a brnkal si po spodnej pere.

„Čelóm vzad!“ fúzatý sa začal prechádzať medzi svojimi zverencami. Neposlušný vojačik bol tak zaneprázdnený, že si nevšímal blížiacu sa postavu. Chlapec si povedal, že nebude ani jeden povel robiť, ako sa má. 

„Budem robiť to, čo ja chcem!“ šomral si v hlave slabým hláskom. Nepáčilo sa mu, že stále niečo musí. A nikto sa ho nespýta, čo by chcel. A keď sa chce hrať čo najdlhšie, nemôže, lebo musí ísť cvičiť. A Obrúsok II. sa tiež rád hrá, prečo nemôže aj on? Prečo vždy musí myslieť na ostatných? A kde to vlastne je? Zistil, že sa zahrabal nielen do vlastných myšlienok, ale aj veľkého problému. 

Stratil sa v lese, odkiaľ by mal poznať cestu.

Prechádzal sa po zasneženej čistinke. Vidno, že tí, čo počúvajú rozkazy, neskončia v lese. Žiadne vojenské stopy tu nevidel. Ani vločky sa nestihli tak rýchlo roztápať ako na kráľovskom dvore. Pomaly sa poobzeral okolo seba. Chcel sa uistiť, že sa mu nič nemôže stať. Videl síce len veveričky, no aj tak sa bál.

„Čo mám teraz robiť?“

„Ako sa vrátim naspäť?“

Mohol robiť anjelikov do snehu, kresliť si, guľovať sa alebo pretekať so zvieratkami. Nikto ho nestrážil ani mu nerozkazoval. Akoby sa zrazu ocitol v krajine, ktorá vyzerá presne, ako si zmyslí. Nevedel sa však radovať. Prírodu nepoznal a mohlo byť v nej aj nebezpečenstvo. Niečo zlé hlbšie v lese. Sám by ho neporazil. Vystrašený sa pritúlil k najbližšiemu stromu a šepkal si: „Bodaj by som vedel, ako sa vrátiť domov. Chcem byť s kamarátmi. Už nikdy nebudem neposlušný,“ a takmer začal vzlykať.

Možno to bol čarovný les, ktorý skutočne plnil priania. Možno sa nahneval generál a vojačikovi dal príučku. Neviem. Znenazdajky náš kamarát z diaľky počul bubnovanie ťažkých topánok. Videl pehatého aj šušlavého, bezzubého i toho s tým jedným väčším uchom. Hneď, ako si všimli, že je ich skupina štrbavá, vydali sa hľadať chýbajúceho člena. Keď sa jeden stratí, ostatní ho prídu zachrániť. Lebo iba spoločne sú silní.

Ďalšie články

Ako správne skladovať potraviny? Ktorým to svedčí spolu a ktoré neznášajú chlad?

Okolo skladovania potravín existuje minimálne toľko mýtov, ako okolo triedenia...

Zistiť viac

Ako Elvis prestal hundrať

Volal sa Milan, ale na to meno už dávno nepočúval....

Zistiť viac

Chcete produkovať menej odpadu? Začnite od úplných maličkostí

Produkovať menej odpadu dokáže každý z nás. Oblastí, v ktorých...

Zistiť viac